Slovenský národ

Slovensko, dlhý tvar Slovenská republika, je vnútrozemský štát v strednej Európe. Má rozlohu 49 035 km² a žije tu približne 5,43 milióna obyvateľov. Hraničí s Českom (251,8 km), Rakúskom (107,1 km), Poľskom (541,1 km), Ukrajinou (97,8 km) a Maďarskom (654,8 km). Hlavným a najľudnatejším mestom je Bratislava.

Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska (od roku 1867 Rakúsko-Uhorsko). Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia samostatnosti počas Prvej Slovenskej republiky). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika.

Slovenská republika je parlamentnou demokraciou, úradným jazykom je slovenčina. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – Eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo Slovenskú korunu. Prijatím eura sa zavŕšil proces integrácie do Európskej únie.

Prvé zachované väčšie doklady o osídlení Slovenska pochádzajú z konca paleolitu približne spred 250 tis. rokov (nález lebky neandertálca – Gánovce, nález sošky Venuše v Moravanoch). Približne 5000 – 4000 rokov pred Kr. sa vyskytujú prví roľníci (nálezy kamenných sekier, klinov, škrabadiel a nádob – jaskyňa Domica).

Od konca 4. stor. pr. Kr. prichádza na Slovensko vo viacerých vlnách prvé menovite známe etnikum – Kelti. O prítomnosti Keltov existujú písomné zmienky v rímskych prameňoch. V 1. storočí pred Kr. prichádzajú na Slovensko Dákovia, Kelti ustupujú ďalej na sever, dochádza k miešaniu keltského a dáckeho obyvateľstva a kultúry.

Od počiatku nášho letopočtu sú dácke a keltské kmene vytláčané kmeňmi Germánov. Na dnešnom slovenskom území dočasne vzniklo napríklad ich Vanniovo kráľovstvo. Dunaj tvoril hranicu s Rímskou ríšou.

Koncom 4. storočia sa začalo sťahovanie národov, na Slovensku sa vystriedalo veľmi veľa národov. Prvé slovanské obyvateľstvo osídlilo hlavné územie Slovenska asi v 5. storočí. Slovensko sa stalo súčasťou Samovej ríše v 7. storočí, samostatného Nitrianskeho kniežatstva (koniec 8. storočia – 833) a Veľkej Moravy (833 – cca 907). V roku 862 veľkomoravský panovník Rastislav žiada Byzanciu o kresťanských misionárov, byzantský cisár Michal III. súhlasí a na Veľkú Moravu posiela solúnskych bratov Konštantína (rehoľným menom Cyril) a Metoda, ktorí zostavujú hlaholiku, prekladajú Písmo sväté a bohoslužobné zvitky a knihy a organizujú cirkevnoprávne pomery na Veľkej Morave. Po zániku Veľkomoravskej ríše sa územie Slovenska stalo postupne súčasťou Uhorska (od 10. stor. až 13. stor. do 1918), v ktorom do začiatku 12. storočia tvorilo Nitrianske kniežatstvo (Nitriansko).

Názov Slovensko ako označenie Slovenska v dnešnom ponímaní je výnimočne doložený z roku 1029 v spojení „dux Sclavonie“ a potom v rôznych variantoch a jazykoch často od 15. storočia. Pri starších výskytoch podobných tvarov je sporné, či sa myslí slovanské alebo slovenské územie. Moderný slovenský tvar Slovensko je prvýkrát doložený v roku 1675 v žiadosti broumovského panstva, adresovanej hajtmanovi kraja v Uhorskom Hradišti.

Po Osmanskej expanzii sa územie bývalého Uhorska v 16. a 17. storočí dočasne zredukovalo prakticky len na Slovensko, dnešný Burgenland a západné Chorvátsko (tzv. Kráľovské Uhorsko), čím sa Slovensko stalo jadrom tohto habsburského štátu. Bratislava sa stala hlavným (1536 – 1784/1848), korunovačným (1563 – 1830) mestom a sídlom snemu (1542 – 1848) Kráľovského Uhorska resp. neskôr Uhorska. Trnava sa stala sídlom ostrihomského arcibiskupa, čím sa stala centrálnym miestom uhorskej rímskokatolíckej cirkvi.

Roku 1787 kodifikoval Anton Bernolák spisovnú slovenčinu založenú na západoslovenskom nárečí (bernolákovčina). Roku 1843 kodifikoval Ľudovít Štúr spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, ktorá je s malými úpravami používaná dodnes.

V revolúcii rokov 1848 – 1849 sa Slováci pridali na stranu Rakúšanov, aby sa oddelili od Uhorska ako samostatná časť Rakúskej monarchie, to sa im však nepodarilo.

Najhoršiemu tlaku maďarizácie čelili Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v rokoch 1867 – 1918.

V roku 1918 sa Slovensko stalo súčasťou Česko-Slovenska. Počas chaosu, ktorý nasledoval po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska, krátkodobo existovala na časti slovenského územia komunistická tzv. Slovenská republika rád so sídlom v Prešove. Slovensko sa ako súčasť Česko-Slovenska začalo rozvíjať najmä po kultúrnej stránke. Koncom 30. rokov využil národnostné rozdiely v krajine Hitler, ktorý najprv pripravil Česko o pohraničné územia a následne po rokovaniach so slovenskými politikmi dopomohol v marci 1939 k vzniku Slovenskej republiky. Slovensko počas vojny vystupovalo ako spojenec Nemeckej ríše. Ako reakcia na vstup nemeckej armády na Slovensko roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie (politické a vojenské centrum Banská Bystrica; povstanie bolo porazené, povstalci prešli na partizánsky spôsob boja). Slovensko bolo z východu oslobodzované Červenou armádou.

Po 2. svetovej vojne bolo obnovené Česko-Slovensko a dostalo sa do sféry vplyvu ZSSR. Po roku 1948, kedy sa moci oficiálne ujali komunisti, došlo k zoštátneniu súkromných podnikov, slovenský prevažne roľnícky vidiek zasiahla kolektivizácia poľnohospodárstva. Pre hospodárske zaostávanie a nespokojnosť s politikou komunistickej strany došlo v roku 1968 k významným politickým zmenám. 21. augusta 1968 boli tieto procesy potlačené vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Došlo k tzv. normalizácii a nástupu brežnevskej politiky. V roku 1989 Nežná revolúcia ukončila komunistický režim a Česko-Slovensko sa stalo opäť demokratickým štátom.

1. januára 1993 vznikla Slovenská republika, nástupnícky štát Česko-Slovenska. Stalo sa tak po 75 rokoch existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, na základe ústavného zákona schváleného Federálnym zhromaždením ČSFR. Od 29. marca 2004 je Slovensko členom NATO a od 1. mája 2004 členom Európskej únie.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 nasledovala (vtedy ešte) nepriama voľba prezidenta. Na zvolenie prezidenta bolo potrebných 90 hlasov poslancov, teda 3/5 väčšina hlasov v 150 člennej Národnej rade Slovenskej republiky (NRSR).

V prvom kole bol vtedy najsilnejšou parlamentnou stranou HZDS navrhovaný Roman Kováč, ktorý ale podporu nezískal. V druhom kole bol v tajnom hlasovaní 15. februára 1993 zvolený 106 hlasmi Michal Kováč, ktorý vzišiel z HZDS. Celé päťročné funkčné obdobie prezidenta Michala Kováča bolo poznačené stretmi s predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom a jeho hnutím, ktoré od počiatočných konfliktov prerástli až v otvorenú nenávisť.

Ďalší vývoj až do predčasných volieb na jeseň roku 1994 bol poznačený snahou vládnuceho Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) udržať si moc. V apríli 1993 sa Mečiarova vláda stala menšinovou, z poslaneckého klubu tejto strany odišla časť poslancov na čele s Milanom Kňažkom, Slovenská národná strana (SNS) odmietla vstúpiť do vlády s HZDS. Ku vzniku koalície HZDS a SNS došlo až na jeseň, znamenalo to však odchod Ľudovíta Černáka, predsedu SNS a jeho prívržencov zo strany.

Neskôr spolu s väčšinou odpadlíkov z HZDS založili novú stranu s názvom Demokratická únia, ktorá existovala samostatne až do zániku v SDKÚ.

Zdroj: Wikipédia